Černoch říkal spolu ..no vidíš a chodím já Mojno..ani Míšu jsem s tebou neposlala

A pořád...

A pořád...

A pořád...mojno..

Martinko, veľmi nám chýbaš, ten žiaľ sa nedá ani stlmiť a ani nejde prebolieť.
Keďže tieto odkazy číta veľa ľudí a  nie všetci chápu môj žiaľ, budem sa ti prihovárať len pri tvojom hrobe.
Stále na teba myslíme, si v našom srdci.

Slza v oku,v srdci zial,co drahe bolo nam,osud vzal.......

Martinko moj zlaty, velmi mi chybas, ja sa stale neviem spamatat z tvojej smrti, nemozem tomu uverit, ze ta uz neuvidim ani neobjimem. Idem na operaciu, a trosicku dufam, ze sa s tebou stretnem, neviem, co mam robit, co ak pojdem za tebou? Ty rozhodnes, ci mam tu na tomto nespravodlivom svete zit alebo ist hore do nebies. Bud prosim ta pri mne, velmi si to zelam. Velmi by som sa chcela s tebou rozpravat. Tvoja mama11

Martinko moj zlaty, stale mi tazsie  viac a viac, nikto z rodiny netusi, ze sa trapim.Najradsej by som zaspala a nikdy viac sa nezobudila. Vobec mi nezalezi na sebe, aj ked ma velmi nieco boli, nemam strach ako kedysi, uz mi je to jedno. Niekedy ma tak velmi boli srdce od zialu, tak by som plakala, az by som sa vyplakala k smrti. Vsetko tajim, lebo aj tak ma nikto nepochopi, nikto ma nepresvedci, ze zivot ide dalej,aby som sa snazila mysliet na buducnost. Lenze ja si neustale pripominam minulost, stale mam pred ocami ten posledny osudny den, ked som ta videla bohuzial naposledy. Martinko, odpust mi, prosim. Tvoja smutna mama

Martinko, dakujem, ze si pri mne stal na mojej velkej ceste v Australii. Viem, ze si daval na mna pozor, citila som to na kazdom kroku. Dakujem ti, ze si sa mi aj  prisnil. Ten sen mam stale pred sebou. Ale smutim kazdy den, trapia ma vycitky svedomia, za akych dramatickych chvil si odisiel z domu, odpust mi to, prepac, mala som ta velmi rada, tak neviem preco som sa nechala uniest  takymi zlymi emociami.  Nemozem si to dodnes odpustit. Mam z toho nocnu moru. Nikto mi nevidi do mojej duse, ako sa trapim, ten pocit ma sprevadza vsade, pri kazdej prilezitosti, ja uz ina nebudem. Iba sa modlim, aby si sa tam hore uz netrapil. Vedela som aj videla, ze si nestastny a neurobila som nic! Teraz som za to potrestana, tak mi treba. Co mam urobit, aby som uverila, ze si spokojny? Daj mi nejake znamenie, prosim ta! Martinko, odpust mi a prepac. Velmi som ta lubila, ako ti to mam dat vediet? Posli mi odpoved, ved ty uz budes vediet, ako! Som zufala a velmi nestastna. Tvoja uplakana mama

Martinko, velmi tazko sa mi zije, mam obrovske vycitky svedomia, proste ako matka som zlyhala, co mam robit? Je mi velmi smutno, stale viac a viac mi chybas. Nemozem uverit, ze ta uz nikdy neuvidim, snad v nebi? Tvoja uplakanaama

Martinko, velmi mi chybas, je to na zblaznenie, horsie a horsie. Ani po roku od tvojho tragickeho a nahleho odchodu sa neviem spamatat. Tazko mi je, vsetkym chybas! Vysvetli mi vo sne, preco si sa tak rozhodol, prosim! mama

Martinko, ked tak stale na teba myslim, na vselico dochadzam, bohuzial, len po tvojej smrti, a to ma stale trapi. Namiesto pomoci som ta vlastne zradila. Preto teraz musim trpiet, lebo nic ine si nezasluzim. Ako mam zit dalej? Moj zivot sa dost vyrazne zmenil, v tom zmysle, ze stracam radost zo zivota, niektore veci beriem s nadhladom, ale v tom zmysle, ze mi je to v podstate jedno, co bude dalej, nejako uz nemam zaujem,  co bude v buducnosti. Uvidim, ako budem na tom v lete, ale netesim sa moc. mama

Martinko moj zlaty, prihovaram sa ti znova, je mi tazko na dusi, preco sme ti stale len dohovarali, aby si si uz nasiel pracu, ked ty si bol vlastne chory a mal si depresie? Ty si za nic nemohol, ked si bol voci nam agresivny, konal si neuvazene, ved ty si ani nevedel, co sa s tebou deje. To my, rodicia, sme absolutne na vine, nas mal Boh potrestat, az teraz nas tresce, ked je uz neskoro, ked uz nezmozeme nic, len trpiet. Uz ti toto vsetko mozem adresovat len tam hore, do neba, vsetko som pokazila, len ja za to mozem, stale ta prosim, odpust mi, prosim! Tvoja nestastna mama

Martinko, dlho som rozmyslala, analyzovala, az teraz som vsak prisla na to, na co som mala dojst velmi davno. Napisem si to osobitne do mojho sukromn.dennika. Bohuzial, za vsetko mozme my rodicia, najviac som na vine ja, tvoja nestastna a nepozorna matka, to je najstrasnejsie. Neda sa to nikdy odpustit. Boze dobry, pomahaj mi, keby to islo, vymenila by som svoj zivot za tvoju smrt, lebo to bremeno, ktore mam na srdci, je ako kamen, hrozne ma tazi a doslova ma dusi. Tak velmi by som ta objala, preco sa ten cas nevrati? Stale tomu neverim, ze uz mi nikdy nepovies:mami

Martinko moj zlaty, chybas mi. Neviem spracovat, ze uz nezijes. Co to so mnou je? Zo dna na den horsie, stale ta mam pred ocami, aky si bol nestastny a ja slepa. Trapim sa preto, odpust mi to. Ja si to neodpustim az do mojej smrti, neda sa inak, nejde to. Kde si, preco si taky mlady odisiel od nas, od rodiny? Nenajdem nikdy odpoved.  Tvoja truchliaca mama

Martinko, ťažko mi je za tebou, stále viac, daj mi vedieť, či je to pravda, že nežiješ. Stále si myslím, že si niekde vo svete. Celej rodine moc chýbaš. Ty si bol vždy stredobodom pozornosti, vždy si všetkým zabával, rozprával zážitky a teraz je tu po tebe iba prázdnota. Nedá sa to ani vypovedať, čo cítim. Som ako v bludnom kruhu, neviem sa odtiaľ dostať. Stále ťa mám pred očami, ako si chodil po dome, stále si čosi hľadal, snáď odpoveď na niečo, čo by ťa uspokojilo. A ja som zlyhala, desí ma to, príšerne. Je to kruté.

Môj zlatý Martinko, je mi veľmi ťažko za tebou, trápi ma, že si bol veľmi, veľmi nešťastný. Prečo si sa mi nezveril? Prečo si všetko držal v sebe? Určite by sme našli riešenie. Teraz sa mi to hovorí, nechápem, prečo som na to neprišla skôr. Čo som to ja za matku? Tak veľmi by som šla za tebou, neviem, ako to vydržím. Je to horšie a horšie. Neustále ťa mám pred očami. Bola som slepá, že som tvoje trápenie prehliadala, nevenovala som sa ti, ako by som mala. Odpusť mi to, prosím ťa. Až teraz to cítim, ako si tápal, nevedel si sa nájsť, nedokázal si byť šťastný, aj keď sme boli my tu, aj keď si mal syna, chápem. tvoja mama

Martinko moj zlaty, je to hrozne, strasne mi chybas, idem sa zblaznit, neviem co mam robit, boze moj, preco si sa tak rozhodol, nechapem, preco si nas opustil? Vies ako ma tazia vycitky, ako sa kvoli tomu neskutocne trapim? Aj ked tusim, co sa stalo, o to je to tazsie a bolestivejsie. Hlboka rana. Ach, keby to bol len sen. Tvoja nestastna a placuca mama

Martinko, dakujem, ze si sa mi prisnil, len si mi mi nestihol vysvetlit, preco si odisiel. Prosim ta, co sa stalo v ten osudny den, daj mi vediet, ak mozes. Tvoja stale placuca mama

Pořád vzpomínáme......

Každej den vzpomínáme,proč?Moc mi chybíš!Ach jo!Přece MOJNO a černoch říkal spolu!!!!!!!!!!

Porad na Tebe myslime!